Nebyť jej, ani by som sa pri tom obraze nezastavila. Ale teraz som donútená sa naň pozerať a spriadať rôzne možnosti odpovedí, aby som aspoň trochu držala krok so zvedavosťou mojej dcérky a dokázala jej odpovedať na otázky. Pokiaľ, ovšem, bude mať záujem počúvať ma.
„ Hm “, pokračuje Zuzka, „ To dieťatko je nemocné, to vidím. Lebo vieš, čo robil kamenný pán pred tým, keď prišiel na skaly? On chodil za ľuďmi a liečil ich. Nosil zo sebou všelijaké kvietky a trávičky a to nemocným pomohlo. A potom ešte robil rukami takto...“ Dcérka so zavretými očami pohybuje rukami sem a tam.
„ Čáry-máry fuk “ vypleští na mňa okále „ a už boli zdraví.“
„ No a prečo teda je na skale, keď pomáhal ľuďom?“ snažím sa aspoň trochu prispieť svojou troškou do mlyna.
„ Mami, to je predsa jasné, to vie každé malé dieťa. On už bol strááášne unavený. Chodil a chodil, liečil a liečil a skoro všetci už boli zdraví. Ale vôbec si toho nevážili. Napríklad kľudne chodili von v zime bez čiapky, alebo pili ľadovú vodu a nedávali si na seba pozor. A potom kašľali a mali horúčky, vieš ako to mám stále ja. Ale ten pán, čo ešte vtedy nebol kamenný prišiel a vyliečil ich. A preto, že bol unavený, povedal si, že pôjde na skalu. A išiel. Postavil si na nej dom. Vidíš ho tam? Tiež je z kameňa.“
„ Veď si najskôr hovorila, že sa nemôže hýbať, že je zakliaty “ podotýkam.
„ To som si myslela ešte pred tým, kým som zistila, že tam prišiel sám. On sa totiž hýbať vie!“ prísne sa na mňa zahľadí.
„ A čo tam teda robí pán s bábätkom? Prišiel k nemu na návštevu? Je to jeho kamarát? “, divím sa a napäto počúvam, čo vymyslí moja malá rozumbrada.
„ No práve. Kto chce, aby mu kamenný pán pomohol, musí k nemu vyliezť vysoko a poprosiť ho. Rozumieš tomu, mami? Aby ako každý niečo urobil. Tak sa teda ten pán v plášti vybral na horu, lebo má choré dieťaťko. Teraz ho kamennému pánovi ukazuje a asi aj plače a hovorí mu: pomôž, prosím, môjmu synčekovi.
„ A čo myslíš, Zuzi, ako to dopadne?“ čakám, čo odpovie. Niekedy konce svojich predstáv ladí hororovo, tak neviem, či v závere niekto zo zúčastnených nespadne zo skaly.
„ Dobre. Všetko dopadne dobre, kamenný pán dieťatko vylieči “ usmieva sa moje slniečko.
„ Myslíš, že by vyliečil aj mňa? Mohli by sme ísť na tú skalu spolu. Povedala by som kamennému pánovi, že nech sa na mňa pozrie. Pozri, bolo by to takto: ráno, ale úplne ráno, že je ešte tma by sme vstali, urobila by si mi kakao, do batohu by si pripravila chlebík s maslom a mlieko a vodu na pitie. Vzala by som si pláštenku, keby pršalo. A vydali by sme sa na cestu do tých hôr. Išli by sme a išli by sme, vysoko a vysoko. Tam by stál na skale kamenný pán. Ukázala by som sa mu a on by sa na mňa pozrel a povedal mi, že už sa nemusím báť, že som vyliečená. Že už nebudem stále kašľať a budem môcť chodiť do škôlky “ vymýšľa s pohľadom upreným do neznáma.
Samozrejme, je to krásna predstava. Zuzka má totiž chronické zápaly priedušiek, kašle, leží s teplotami, do toho časté zápaly uší. Z návštevy u doktorky si odnášame domov plnú tašku antibiotík. Že nemôžem chodiť kvôli tomu do práce, že s každým novým náporom nemoci trpím, to nie je najpodstatnejšie. Najhoršie je, že vlastne viem, že takáto liečba nikam nevedie a malej také množstvo antibiotík škodí.
Pozriem sa na hodinky, už je čas ísť.
„ Musíme už ísť, Zuzanka, ide nám vlak .“
Viac sme o obraze nediskutovali. Cestou domov dcérku zaujali iné veci. Domy, ovečky, záhradky. Stále bolo o čom sa rozprávať.
Večer, keď som Zuzku uložila do postieľky, prečítala jej rozprávku a ona spokojne zaspala so svojou plyšovou Micou-micou v náručí, znovu som začala premýšľať o obraze.
Ako by som mohla ja sama pomôcť môjmu malému dievčatku?
Už viem, čo urobím! Vystúpam na skalu, podniknem ďalekú cestu sama v sebe. Pri prvých náznakoch nemoci ukameňujem svoj strach. Budem súčasne Kamenný pán a ten, kto si ide pre uzdravenie. Nebudem hneď bežať k doktorke a vydržím prvé tri-štyri dni. Keď nemoc nepovolí, nuž mi asi nič iné neostane. Ale vyskúšať to predsa musím!
Ako to dopadlo? Moje presvedčenie, môj zmenený pohľad viedol k tomu, že sme sa liekov zbavili.
Sme spokojní, ja i Zuzka.
A to vďaka jedinému obrazu.
Tento článek je na téma: Povídky podle obrázku.
Vypsat všechny články na toto téma |