„ Mami, bojíš sa toho pána, čo stojí na tej skale a vyzerá ako strašidlo?“, spytuje sa moja malá dcérka.
Sme na výstave obrazov. Zašli sme sem náhodou, máme trošku času, kým nám pôjde vlak a výstava je hneď vedľa stanice.
„ Ja sa ho teda vôbec nebojím. Je smutný, lebo sa nemôže hýbať. Myslím, že skamenel “, pokračuje a fantázia jej pracuje na plné obrátky.
„ On je totiž úplne celý kamenný a pozerá na toho druhého pána. Vieš, on je síce celý z kameňa, ale vie sa pozerať a má aj rozum. Asi urobil niečo zlého a teraz je zakliaty. A ten druhý pán, ten s červeným plášťom a modrými nohavicami mu niečo ukazuje. A čo to je, mami? Fíha, to je predsa malé dieťatko! Má otvorené ústočká a asi plače. Chúďatko malé, asi sa bojí. Alebo má hlad. Teraz ti ale neviem povedať, čo mu je. Asi má hlad. A nemá tam maminku. Museli ísť dosť dlho, lebo na takú vysokú skalu sa ide dlho. Mami, je to určite vysoko. To musíš vidieť aj ty. Šedé vysoké skaliská sú vždycky vysoko. Asi išli už od rána, tak je to malé dieťatko unavené a chce sa mu spať a má aj určite hlad. A prečo ho tam ten pán vyniesol? “, podopiera si moja Zuzka bradičku a dumá a nafukuje pri tom líčka.

      Nebyť jej, ani by som sa pri tom obraze nezastavila. Ale teraz som donútená sa naň pozerať a spriadať rôzne možnosti odpovedí, aby som aspoň trochu držala krok so zvedavosťou mojej dcérky a dokázala jej odpovedať na otázky. Pokiaľ, ovšem, bude mať záujem počúvať ma.

„ Hm “, pokračuje Zuzka, „ To dieťatko je nemocné, to vidím. Lebo vieš, čo robil kamenný pán pred tým, keď prišiel na skaly? On chodil za ľuďmi a liečil ich. Nosil zo sebou všelijaké kvietky a trávičky a to nemocným pomohlo. A potom ešte robil rukami takto...“ Dcérka so zavretými očami pohybuje rukami sem a tam.
„ Čáry-máry fuk “ vypleští na mňa okále „ a už boli zdraví.“
„ No a prečo teda je na skale, keď pomáhal ľuďom?“ snažím sa aspoň trochu prispieť svojou troškou do mlyna.
„ Mami, to je predsa jasné, to vie každé malé dieťa. On už bol strááášne unavený. Chodil a chodil, liečil a liečil a skoro všetci už boli zdraví. Ale vôbec si toho nevážili. Napríklad kľudne chodili von v zime bez čiapky, alebo pili ľadovú vodu a nedávali si na seba pozor. A potom kašľali a mali horúčky, vieš ako to mám stále ja. Ale ten pán, čo ešte vtedy nebol kamenný prišiel a vyliečil ich. A preto, že bol unavený, povedal si, že pôjde na skalu. A išiel. Postavil si na nej dom. Vidíš ho tam? Tiež je z kameňa.“
„ Veď si najskôr hovorila, že sa nemôže hýbať, že je zakliaty “ podotýkam.
„ To som si myslela ešte pred tým, kým som zistila, že tam prišiel sám. On sa totiž hýbať vie!“ prísne sa na mňa zahľadí.
„ A čo tam teda robí pán s bábätkom? Prišiel k nemu na návštevu? Je to jeho kamarát? “, divím sa a napäto počúvam, čo vymyslí moja malá rozumbrada.
„ No práve. Kto chce, aby mu kamenný pán pomohol, musí k nemu vyliezť vysoko a poprosiť ho. Rozumieš tomu, mami? Aby ako každý niečo urobil. Tak sa teda ten pán v plášti vybral na horu, lebo má choré dieťaťko. Teraz ho kamennému pánovi ukazuje a asi aj plače a hovorí mu: pomôž, prosím, môjmu synčekovi.
„ A čo myslíš, Zuzi, ako to dopadne?“ čakám, čo odpovie. Niekedy konce svojich predstáv ladí hororovo, tak neviem, či v závere niekto zo zúčastnených nespadne zo skaly.
„ Dobre. Všetko dopadne dobre, kamenný pán dieťatko vylieči “ usmieva sa moje slniečko.
„ Myslíš, že by vyliečil aj mňa? Mohli by sme ísť na tú skalu spolu. Povedala by som kamennému pánovi, že nech sa na mňa pozrie. Pozri, bolo by to takto: ráno, ale úplne ráno, že je ešte tma by sme vstali, urobila by si mi kakao, do batohu by si pripravila chlebík s maslom a mlieko a vodu na pitie. Vzala by som si pláštenku, keby pršalo. A vydali by sme sa na cestu do tých hôr. Išli by sme a išli by sme, vysoko a vysoko. Tam by stál na skale kamenný pán. Ukázala by som sa mu a on by sa na mňa pozrel a povedal mi, že už sa nemusím báť, že som vyliečená. Že už nebudem stále kašľať a budem môcť chodiť do škôlky “ vymýšľa s pohľadom upreným do neznáma.

Samozrejme, je to krásna predstava. Zuzka má totiž chronické zápaly priedušiek, kašle, leží s teplotami, do toho časté zápaly uší. Z návštevy u doktorky si odnášame domov plnú tašku antibiotík. Že nemôžem chodiť kvôli tomu do práce, že s každým novým náporom nemoci trpím, to nie je najpodstatnejšie. Najhoršie je, že vlastne viem, že takáto liečba nikam nevedie a malej také množstvo antibiotík škodí.

Pozriem sa na hodinky, už je čas ísť.
„ Musíme už ísť, Zuzanka, ide nám vlak .“

Viac sme o obraze nediskutovali. Cestou domov dcérku zaujali iné veci. Domy, ovečky, záhradky. Stále bolo o čom sa rozprávať.

Večer, keď som Zuzku uložila do postieľky, prečítala jej rozprávku a ona spokojne zaspala so svojou plyšovou Micou-micou v náručí, znovu som začala premýšľať o obraze.
Ako by som mohla ja sama pomôcť môjmu malému dievčatku?
Už viem, čo urobím! Vystúpam na skalu, podniknem ďalekú cestu sama v sebe. Pri prvých náznakoch nemoci ukameňujem svoj strach. Budem súčasne Kamenný pán a ten, kto si ide pre uzdravenie. Nebudem hneď bežať k doktorke a vydržím prvé tri-štyri dni. Keď nemoc nepovolí, nuž mi asi nič iné neostane. Ale vyskúšať to predsa musím!

Ako to dopadlo? Moje presvedčenie, môj zmenený pohľad viedol k tomu, že sme sa liekov zbavili.
Sme spokojní, ja i Zuzka.

A to vďaka jedinému obrazu.

Tento článek je na téma: Povídky podle obrázku.
Vypsat všechny články na toto téma