Úkolem je vytvořit vlastní mýtus o stvoření světa.

Na počiatku bola všaderozpínajúca sa a všadeprítomná Tma, ktorá bola ničím. Vlastne sa nedá povedať že by bola, ona totiž neexistovala, bola ničím, takým temným a hlbokým ničím, že si to ani nevieme predstaviť. Sama o sebe nevedela, ležala vertikálne mnoho miliárd neľudských rokov, tak pasívne ako nula či ležatá osmička. To ale iba do chvíle, než sa začala nudiť.

      V tom momente sa rozpomenula na niečo, na čo už dávno zabudla. Ničota kedysi pohltila jej vedomie, ktoré niekedy mala. Nevedela, ako si má to vedomie predstaviť, a tak začala hľadať dlho-predlho hlboko v sebe. Tak veľmi sa v nej prebudila chuť opäť existovať, že na každom mieste, kde vyslovila svoju túžbu po bytí, objavilo sa malé svetielko. Takýmto spôsobom vznikli hviezdy. Zrazu Tma zistila, že vytvorením a nájdením svojho protikladu dosiahla, čo chcela a tak nadobudla vedomie o sebe samej. Popri svetle si uvedomila, aké dôležité je byť objímajúcou tmou, a popri tom žiarivom bytí si povšimla, aké krásne je nebyť. Z toľkého dojatia pri nazeraní svetla, jej v jeho odlesku vypadla slza, neďaleko miesta, kde svietila jedna z najväčších a najkrajších hviezd. Nazvala ju Slnkoň, dala mu mužské atribúty a požiadala ho, aby ďalej dohliadal na jej Slzu, na znak ich priateľstva a lásky, pokým bude odpočívať. Tiež ho poverila, aby aktívne rozdával poriadok a radosť v celom vesmíre. Slnkoň sa ujal svojej úlohy bravúrne. Vyžaroval svojou radosťou také teplo, že i „nehybná mokrá slza neostala mokrá“, a stalo sa to, že svojou úprimnou láskou, prebudil v nej cit. Slza na znak opätovania svojich pocitov, odovzdala Slnkoňovi odparujúcu sa časť zo seba, pričom splodili syna Vzdušníka. Vzdušník bol veľmi neposedný, hral sa snáď v každom kúte univerza. Aby ho jeho rodičia trochu zamestnali (a oddýchli si od jeho roztopašnosti), dali mu príkaz vyhľadať v celom vesmíre niečo, čo by ho umiernilo. Dlho pofukoval ako zbesilý sem a tam, až pokiaľ nenašiel niečo veľmi zaujímavé. Ako tak lietal kade-tade, nabaľoval na seba rôzne čiastočky vesmírneho rúcha, od najmenších dielcov prachu, cez kométy a odumreté hviezdy, až po podivné semienko. Všetko zo svojich ciest doniesol ukázať matke. Slza, keďže bola slzou, prišlo jej ľúto odumretých častíc vesmíru, a tak ich prijala do svojho stredu a urobila z nich kôpku. Medzi týmto všetkým našla niečo neobvyklé. Malé zelené semienko. Nuž ho uložila do kôpky a požiadala svojho muža, aby presvetlil a zohrial toto miesto. Keď tak učinil, stal sa zázrak, a zo semienka začali vyrastať korene, ktoré spevnili hromadu a z nej vyrástol veľký silný strom. Tento svieži silný strom pripomínal svojim výzorom nádhernú mladú ženu. Stalo sa to tak náhle, že takéto zrodenie života Matka Slza nazvala Terraz. Dcéra Terraz vytvorila zo seba plejádu ďalších bytostí za pomoci svojej Matky i Otca. Matka Slza jej dávala k utváraniu svoju nehu a vlahu. Otec Slnkoň si ju tak veľmi obľúbil, že ju hladil svojimi lúčmi tak intenzívne, až medzi nimi vzniklo puto, z ktorého vyrástli prvé bytosti podobné rastlinným duchom, bájnym zvieratám, lesným vílam a škriatkom.
Brat Vzdušník závidel svojej sestre toľkú starostlivosť zo strany rodičov, že v určitých intervaloch privial hurikán a priebežne ničil jej časti, ktoré stvorila spolu s rodičmi. Aby Terraz odlákala jeho pozornosť od seba a svojich výtvorov, vytvorila zvláštny druh existencie- bytosti napol podobné ľuďom, napol zvieratám, podľa rozmanitosti živočíšnych druhov. Nechala teda v zemi niekoľko svojich konárov v rôznych pomeroch, a požiadala matku i otca, aby im darovali svetlo i cit. Brat im dokonca nechtiac vdýchol dušu, paradoxne práve keď naháňal svetom všetky ostatné bytosti. A tak prví ľudia v sebe obsahovali ťažkosť zeme, premenlivosť vzduchu, cit vody, a teplo ohňa. Keďže sami nepoznali vesmírnu lásku Matky a Otca, voči sebe a deťom, nechali si radiť vetrom, ktorý im neustále našepkával do ucha, ako sa majú správať. Hoci mali aj ostatné zmyslové orgány, nevedeli ich používať, pretože sa nechali slepo viesť hlasom v uchu. Ich životy boli preto veľmi neusmernené, nepoznali žiadnu mieru, vedeli sa povyšovať a ponižovať, ubližovať si a ničiť sa navzájom.
Keď to uvidela Matka Slza, požiadala svoju spravodlivú Matku Tmu, aby sa opäť prebudila do tohto sveta. A tak sa na svet opäť pozrela naša Prababička Tma, svojim neviditeľným okom. Neverila tomu čo vidí na svete stvorenom z lásky. Videla nevedomé bytosti, ktoré chodili svetom vo všetkých smeroch: tam sa hrdúsili a mlátili, tam smilnili, tam sa hádali o ženy, jedlo či majetok, inde si nevážili svoje životy, príbuzných, ani protiklady, ktoré im boli dané. A pretože poznala pocit skutočného nebytia a nevedenia, zľutovala sa nad nimi, a hoci ich všetkých do jedného pohltila, nechala v každom jednom malé svetielko, ktoré mohlo byť zasvietené, vtedy, keď ho o to jeho nositeľ požiada z úprimnosti srdca.
A tak ich všetkých objala svojou temnotou a ničotou na dobu určitú, aby si stihli uvedomiť kým v skutočnosti sú, a mohli sa znovu zrodiť o čosi vedomejší. Venovala im večnosť kruhu, v ktorom blúdime dodnes.

Tento článek je na téma: Na zadané téma - vyprávění
Vypsat všechny články na toto téma